spoločnosť

Konzum náš každodenný

24.11.2009

Moderná spoločnosť je založená na stále sa zrýchľujúcom konzumovaní. Konzumujeme veci, služby energie,... vlastne celú túto planétu neustále sa zrýchľujúcim tempom. Spomalenie produkcie vecí na konzumovanie sa považuje za negatívny ekonomický jav. Noviny sú plné správ o poklese produkcie, raste HDP a iných údajov, ktoré majú ukázať, ako sa špirála ekonomického rastu vyvíja. Málokto si však uvedomuje, aká je cena za náš blahobyt.

Minulotýždňové podujatia Priateľov Zeme-SPZ v slovenských mestách spojili ľudí všetkých vekových skupín

28.04.2008
Šnúra verejných akcií Priateľov Zeme-SPZ v najväčších slovenských mestách bola úspešná. Okrem osvetovej činnosti v prospech ekologického spôsobu života vyzbierali tiež množstvo podpisov na petíciu proti zväčšeniu kapacity prešovskej spaľovne nebezpečných odpadov aj na petíciu proti ťažbe uránu na Slovensku.

USA tlačia Európsku úniu k predaju GMO potravín

30.05.2007
Spojené štáty americké stále tlačia na Európsku úniu (EÚ), aby predávala nové geneticky modifikované plodiny (GMO). Vyplýva to z dokumentov, ktoré získali Priatelia Zeme. Washington tak robí napriek tomu, že Svetová obchodná organizácia na jeseň rozhodla, že EÚ má právo sa pred GMO chrániť.

Namiesto Busha Putin

Zdroj správy (autor): 
Milan Šebo
Dátum vydania: 
09.05.2007
Miesto vydania: 
Bratislava
Úvodný text: 
Ficova návšteva u prezidenta Putina spustila vlnu kritiky, ktorá je založená na tom, že slovenský premiér sa odkláňa od transatlantických hodnôt. Napriek svojej ješitnosti a stupňujúcej sa arogancii si predseda vlády určite zaslúži, aby mu tieto hodnoty niekto priblížil. Aby si uvedomil, že stojí zato sa s nimi stotožniť. Najlepší prístup bude, ak sa pozrieme, ako úctu k ľudskému životu, obranu demokracie a rešpekt voči svojim partnerom prejavujú najvýznamnejší nositelia transatlantického spojenectva.
Telo textu: 
Keď bol rasistický režim v Južnej Afrike spoľahlivým americkým spojencom, Ronald Reagan neváhal pridať na zoznam teroristických organizácií Africký národný kongres Nelsona Mandelu. Významný bojovník proti apartheidu sa tak stal zo dňa na deň teroristom, pretože ciele utláčaných čiernych obyvateľov jeho krajiny sa pravdepodobne s transatlantickými hodnotami nezhodovali. Naopak, Saddám Husajn bol v čase, keď splyňoval Kurdov, z tohto zoznamu ktovie prečo vyškrtnutý.

Aktuálne sa transatlantické hodnoty dôsledne uplatňujú aj vo vzťahu k egyptskému vodcovi. Odporcovia Husního Mubaraka sú tu mučení na smrť a to, že vládnuť môže jedine Národná demokratická strana, určuje priamo ústava. Tieto fakty asi Američanom neprekážajú, keď egyptskému diktátorovi dodávajú zbrane a všemožne ho diplomaticky podporujú. Nevadilo to ani francúzskemu prezidentovi Chiracovi, ktorý sa s egyptským vodcom verejne stretával.

Úctu k demokracii a rešpekt voči transatlantickému spojencovi ukázal aj bývalý námestník amerického ministra obrany Paul Wolfowitz. Keď sa mu v roku 2003 nepodarilo presvedčiť tureckých generálov, aby násilím prinútili demokraticky zvolenú vládu v Ankare otvoriť severný front na Irak, obvinil ich zo slabosti. V Turecku bolo v tom čase proti tomu, aby krajina umožnila americkým vojakom zaútočiť na Irak zo svojho územia, 95 % obyvateľov. Vláda aj parlament želanie svojich občanov, ako je to v normálnych demokratických krajinách zvykom, vypočuli, čím sa v očiach kľúčového spojenca zdiskreditovali. To, čo navrhoval Paul Wolfowitz ( teda aby armáda násilím prinútila vládu plniť americké požiadavky), by efektívne viedlo k občianskej vojne. Našťastie si to uvedomili aj vysokí tureckí dôstojníci.

Toto všetko Fico vie. Ako predstaviteľ malej stredoeurópskej krajiny si vyberá ako svojho ochrancu namiesto amerického prezidenta Vladimíra Putina, čo v podstate znamená dve veci: Naša vláda bude hlasnejšie kritizovať okupáciu Iraku, škandál na Guantaname a pravdepodobne aj stále intenzívnejší tlak na Irán. Naopak, bude ignorovať otázky novinárov ohľadom despotického režimu v Bielorusku, hrôzy v Čečensku a miznutie novinárov v Rusku. Nebude sa vyjadrovať ani k tomu, že Putin zasahuje do vnútorných záležitostí Gruzínska a financuje mafiánsky štát Podnestersko ( podrýva tým suverenitu Moldavska, ktoré sa snaží dostať do EÚ). V porovnaní s Dzurindom sa proste úlohy menia a teraz budeme submisívni nie smerom k Bielemu domu, ale k Moskve

Fico v Rusku zároveň vyhlásil, že Slovensko bude aktívne vo výrobe zbraní, čo bude mať pre nás nesporne určité ekonomické výhody. Smutné je, že na svete neexistuje autorita, ktorá by tento krok mohla nášmu premiérovi vyčítať, bez toho aby sa nesprávala pokrytecky. Najviac zbroja samozrejme USA, ktoré na tento skvelý biznis vynakladajú viac ako dokopy ďalších 18 štátov v rebríčku. Spolu s Ruskom, Nemeckom, Francúzskom a Veľkou Britániou vyrábajú 80 % svetových zbraní. Všetky doterajšie opatrenia smerujúce k zastaveniu obchodovania s týmto rizikovým materiálom nefungujú, pričom deštruktívny účinok ako obvykle pociťujú najmä obyvatelia krehkých afrických štátov.
Hoci je tento krok slovenského premiéra politicky nenapadnuteľný, morálne tu Fico prehráva. A to najmä v očiach tých, ktorí dúfali, že sa do reálnej politiky aspoň pokúsi premietnuť nejaký hodnotový rámec. Politika v jeho podaní tak bohužiaľ ostáva iba obchodom, ktorý realizuje podnikateľské zámery premiérových chránencov. So svojim predchodcom si tak skutočne nemajú čo vyčítať.

Aj Fico aj Dzurinda elegantne ignorujú pracovné tábory v Číne a s touto komunistickou diktatúrou spolupracovať problém nemajú. Presne ako zvyšok vyspelého sveta. Kontinuitu badať aj v hľadaní odbytových kanálov pre našich exportérov, takže nie je pravdepodobné, že predseda vlády ostro vystúpi proti pozíciám Európskej komisie v rámci rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Na tomto poli celá Európska únia jednotne presviedča najmenej vyspelé štáty, aby nám otvorili svoje trhy, napriek tomu, že my im naše sprístupniť nechceme. Ghane, Sudánu, či Kongu tak spolu s USA a Japonskom bránime uplatňovať tie isté ekonomické mechanizmy ( clá, kvóty, dotácie), prostredníctvom ktorých sme zbohatli.

Naše správanie ostáva pokrytecké a submisívne, ako je to pri malých a bezvýznamných štátoch bez bohatých ložísk ropy zvykom. Energetickú bezpečnosť skúsi Fico zabezpečiť z Východu, bude kritizovať Busha a obhajovať Putina, produkovať zbrane a stavať ďalšie jadrové bloky. Smutné je však niečo iné: Na slovenskej politickej scéne neexistuje žiadna relevantná autorita, ktorá by mu toto všetko mohla úprimne vyčítať.
Cieľová skupina: 
Organizácia (c): 

Víchor v krajine a pusto v nás

Zdroj správy (autor): 
Peter Sabo (Mosty, 13.3.2007)
Dátum vydania: 
08.05.2007
Úvodný text: 

Víchor so sebou prináša hrozby aj príležitosti zmien. Víchor štrngajúcich kľúčov na námestiach priniesol slobodu, uvoľnil energiu a zo začiatku obnovil prirodzené vzťahy k blížnemu. Dnes však povetrie novembra 1989 stále viac pohlcuje kultivácia firemného a osobného egoizmu, plytkosť masmédií a chamtivosť politikov. Iná víchrica, smršť z 19. novembra 2004, vyvrátila a vylámala asi 12 tisíc ha lesa na území TANAP-u, odkryla nové pohľady na tatranské končiare, ale tiež ohyzdné stavby, kedysi schované v lese. Vyvolala slzy aj diskusiu o príčinách  od tatranskej bóry a nástupu klimatickej zmeny, cez smrekové monokultúry, znečistené ovzdušie, až po fragmentáciu lesných biotopov zjazdovkami. Avšak namiesto stíšenia, v ktorom sme mohli pochopiť, prečo má byť ochrana prírody v národnom parku nadradená nad ostatné činnosti, nastal opačný vývoj.

Telo textu: 
Tatranský polom mnohí pochopili ako netušenú príležitosť pre nový Klondike. Vládny výbor pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier posvätil premenu územia národného parku na obchodné polia, k Vianociam 2006 bolo drevo z vyše 90% postihnutého územia vyťažené – a aj to sa  zdá niektorým málo, prečo neťažiť aj v národnej prírodnej rezervácii Tichá dolina? Štátne inštitúcie bagatelizovali kritiku mimovládnych organizácií, ignorovali odporúčania Svetovej únie ochrany prírody a podporili veľkolepé plány developerov zvyšujúce tlak urbanizácie a masového turizmu. Tatranské strediská prechádzajú na vysoko solventnú klientelu a investori prerábajú liečebné domy na mnohohviezdičkové hotely. Astmatici prichádzajú o možnosť liečby, ale ako nás poučil hovorca jedného z nich, treba si zvykať - tak ako každý nemá na BMW, nebude mať ani na Tatry. A v rozsiahlych priestoroch nových zlatých baní sa pripravuje také zníženie stupňa ochrany prírody, ktoré povedie k ich vystrihnutiu z obmedzení platiacich v národnom parku každého civilizovaného štátu. Veď ako inak zabezpečiť napr. 6-násobné zvýšenie kapacity lyžiarskych vlekov a lanoviek na svahoch od Tatranskej Lomnice po Lomnické sedlo, či novú zjazdovku zo Štrbského plesa do Tatranskej Štrby? Koho zaujíma prognóza OECD, že v dôsledku globálneho otepľovania aj v mekke lyžovania, v Alpách, postupne zaniknú stovky, možno až 2/3 lyžiarskych stredísk – tie pod 2000 m nemajú dlhodobú šancu. Nad 2000 m sa u nás lyžuje na Lomnickom sedle a pár metrov na Chopku.
 
Z návrhu zonácie územia z dielne Správy TANAP zostal iba zdrap papiera. Uniklo nám, že krajina každého štátu má vzácne prírodné poklady, ktoré treba chrániť. Je nám ľahostajné, že kým prírodné hodnoty TANAP sú porovnateľné s najslávnejším národným parkom sveta, s Yellowstonským NP (YNP), starostlivosť o ne už nie. Porovnajme: v Yellowstone rastie 1295 druhov cievnatých rastlín, hniezdi 148 druhov vtákov, žije 61 druhov cicavcov, 6 druhov plazov, 4 druhy obojživelníkov, 16 druhov rýb; na území TANAP rastie cez 1300 druhov cievnatých rastlín, žije 42 druhov cicavcov, hniezdi 120 druhov vtákov, 3 druhy plazov, 8 druhov obojživelníkov, 10 druhov rýb. Avšak rozloha YNP je 8987 km2 oproti 741 km2 TANAP-u, ktorý je 12 x menší. Yellowstonský NP navštívia ročne 3 milióny turistov, využívajú 1600 km turistických chodníkov, 454 ubytovacích zariadení, kempy a táboriská. Väčšina služieb sa poskytuje na báze koncesií udelených Správou YNP (o jej právomociach sa pracovníkom správy TANAP môže iba snívať). V najdrahšom hoteli (Lake Hotel)  zaplatíte za noc 420 USD, ale na izbe nenájdete televízor – ste v národnom parku. V TANAP-e návštevnosť kulminovala v 80-tych rokoch na 5 miliónoch turistov ročne, dnes je vyše 2 milióny, využíva sa 330 km chodníkov. To je 8x väčšie zaťaženie územia na jednotku plochy ako v YNP.
 
Problémom Tatier ne sú snahy o zefektívnenie ekonomiky, kvality služieb a získanie pracovných miest. Problémom je, že ekonomické ukazovatele erodujú etické hodnoty. Ide o dedičstvo ideológií, plebejský syndróm národa dlhé obdobia porobeného inými, alebo o úplnú stratu vízie? Našinca už neprekvapí, že napr. kým premiér deklaruje zníženie štátom plateného aparátu, iní štátni úradníci pripravia takú reorganizáciu štátnej ochrany prírody, ktorá paradoxne zvýši počet stupňov riadenia chránených území, spájajúc správy území do čudesných organizačných celkov. Korunou tejto snahy je plošné odvolanie riaditeľov všetkých národných parkov a chránených krajinných oblastí. Veď ako inak dostať na ich miesta politicky lojálnych ľudí, ako inak zabezpečiť, aby spriaznení investori nenarazili na ochranárov, blúzniacich o pokladoch prírody? Netreba nám poklady ani ich strážcov.
 
Nejde len o Tatry. Dedičstvom predošlých vlád je napríklad transformácia Slovenska na automobilovú superveľmoc. V dobe klimatickej zmeny, kedy už za pár desaťročí môže aj Európe byť nedostatok potravín dovolíme ľahkovážne zastavať stovky a stovky hektárov pôdy, aj tej najúrodnejšej, montážnymi halami, ktoré dávajú prácu stovkám robotov a nízkokvalifikovaným pracovníkom. Argumentuje sa tisícmi pracovných miest, ale nikoho už nemrzí strata desaťtisíc pracovných miest iba v textilnom priemysle (od roku 2000) a desaťtisícov iných – zručných sklárov, strojárov, drobných obchodníkov a ďalších, ktorých vytlačili hypermarkety, divoká privatizácia alebo výpalníci. Fakt, že z produkcie jedného auta sú tony odpadu, pri cieľoch produkcie cez 600 tisíc áut ročne to bude znamenať tisíce kamiónov denne na diaľniciach, prevážajúcich suroviny, komponenty, autá, odpady. Možno bude práca pre ďalšie tisíce pri výstavbe novej osemprúdovej estakády naprieč Slovenskom... Predzvesťou môže byť návrh výstavby štvorprúdovej cesty cez Hiadeľské sedlo – keď do Nízkych Tatier, tak na kamióne. Z vďačnosti za svetlé zajtrajšky staviame manažmentu montážnych hál luxusné domy z peňazí daňových poplatníkov. Táto „pohostinnosť“ má mnoho rozmerov. Prejavuje sa napr. aj v tom, že starosť o architektúru  nestojí v ceste výstavbe nevzhľadných ani ultravysokých budov, parkové plochy miest a obcí nestoja v ceste majiteľom nového blahobytu. Stavby bez ladu a skladu, narúšajúce obraz krajiny a erodujúce pocit domova, hypermarkety ako obraz vstupu do našich miest, rieky a potoky zbavované brehových porastov ako človek plášťa. To všetko prijímame ako nutnú daň toho, že raz možno bude lepšie. Slovensko dnes, to je prísľub hypermarketu hojnosti, za cenu podriadenia funkcií krajiny aj spoločnosti výrobe.
 
Možno je načase spomenúť si na staré porekadlo: nie je všetko zlato, čo sa blyští. Slovensko je súčasťou globálneho sveta, ktorý začína chápať, že dominancia dolárov, rastu produkcie ocele a spotreby fosílnych palív nás na fyzicky limitovanej Zemi privádza na hranu kolapsu. Podľa Programu OSN pre životné prostredie bolo za posledné polstoročie  zlikvidovaných 580 miliónov ha lesa, iba v 90-tych rokoch ubudlo 94 miliónov ha lesov (2,4 %), v Amazónii sa odlesnená plocha za 25 rokov zväčšila 20x. Dve miliardy hektárov pôdy (územie veľké ako USA a Kanada) sú dnes zerodované alebo inak degradované. Podľa Svetovej únie ochrany prírody je globálne ohrozených 10 % všetkých druhov cievnatých rastlín, 12,5 % druhov vtákov, 23 % druhov cicavcov. Najhorší scenár 4. správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy prognózuje pre 21. storočie zvýšenie globálnej priemernej teploty v prízemnej vrstve atmosféry o 4 °C (v rozmedzí od 2,4 do 6.4 °C). Európa sa má otepliť v priemere od 2,0 do 6,3 °C. Nielen ekológovia, ale už aj osvietenejší politici hovoria o nevyhnutnosti zmeny smerovania. Kým na Slovensku budujeme automobilky a  lyžiarske strediská, v USA je bestsellerom film Nepohodlná pravda, v ktorom bývalý viceprezident Al Gore vysvetľuje hrozivé následky globálneho otepľovania a nutnosť prechodu do éry obnoviteľných zdrojov a zníženej materiálnej a enegetickej spotreby. Mnohoročné úsilie o zmenu prinieslo Gorovi nomináciu na Nobelovu cenu mieru. V rovnakom čase Slovenská republika žaluje Európsku komisiu za pridelené kvóty emisií skleníkových plynov. A tak namiesto prehodenia výhybky na znalostnú ekonomiku roztáčame špirálu výroby vysoko náročnej na prírodné zdroje a fosílne palivá.
  
Quo vadis? Zdá sa, že v ére informačných superdiaľnic protiekologické postoje nesúvisia ani tak s nedostatkom informácií ako s relativizmom až absenciou hodnôt, so stratou bázne, úcty k tomu, čo nás presahuje a čo má ostať mimo dosah konzumu. Táto strata schopnosti vnímať posvätné a vidieť dobré sa manifestuje rovnako v ohrození národných parkov, v márnotratnom vzťahu k pôde a krajine, v intoxikácii životného prostredia tisíckami druhov syntetických chemikálií, v podpore  sporného pestovania geneticky modifikovaných organizmov, i v chladne vykalkulovanej zdravotnej reforme, kde sa ľudská dôstojnosť meria hĺbkou mešca. V tlaku na rast výkonu pri zabezpečovaní živobytia a pri bombardovaní ľudského vnútra lacnými intimitami zo života „celebrít“ nám uniká, že korene našich osobných trápení, dehonestácie pokladov európskej prírody, betónovania krajiny sú vlastne rovnaké. Sú nimi veľmi hrubozrnne materialistické ciele „demokracie na slovenský spôsob“, premietajúce sa do neúcty k človeku, k prírode a krajine - ako sa vraví, bez bázne a hany. Bez vízie.

Možno práve preto dnes krajine – napriek všetkej vede a technike - rozumieme oveľa menej ako  naši predkovia. Možno preto ju snímame cez prizmu peňazí a sme  hrdí na to, že do Tatier namiesto zdravotne postihnutých spoluobčanov budú chodiť ropní magnáti zo Sibíri. Možno preto sme sa naučili vytesňovať zo svojho pohľadu bezdomovcov na uliciach a nekriticky prijímať výstavbu fabrík a hypermarketov na „zelenej lúke“. Možno preto smerovanie Slovenska vyzerá ako chaotický zhluk záujmov, ktoré spája predstava, že peniaze sú to jediné, o čo tu ide. Možno preto do našich duší neprenikol hlas zavraždenej Anny Politkovskej, ktorá bola svedomím nielen Putinovho Ruska. Ak totiž svet považujeme za miesto, v ktorom má miesto iba nezmyselná náhoda, potom sa nutne stáva územím, ktoré treba len dobyť a vyžmýkať– a miestom, kde súcit je záťažou.

Tento postoj má ale svoje úskalia. Ak sme ľahostajní k prírodným pokladom chránených území, ak spochybňujeme európsky systém chránených území Natura 2000 a predstierame, že plány redukcie týchto území u nás neohrozia vzácnosti prírody, potom sa nečudujme, ak ľubovoľná moc uplatňuje alebo sa pokúsi uplatňovať rovnakú logiku aj pri riešení otázok sociálnych, kultúrnych a humánnych. Revolúcia v roku 1989 bola skvelá vec, avšak ani 17 rokov po nej sme nedokázali vytvoriť víziu cesty k spravodlivému životu. Nedošlo nám, že zmena k lepšiemu je neoddeliteľná od kultivácie vzťahov medzi ľuďmi aj ich vzťahov ku krajine. Naopak, dnešná cesta bezhraničného rozširovania konzumu, je nebezpečná aj v tom, že náhly príchod krízy môže viesť k bezradnosti spoločnosti, s hrozbou pádu do nových diktatúr.

Nádej, že sa tak stať nemusí, je v tom - ako nám pripomínajú veľké duchovné postavy dejín - že tento svet našťastie nevznikol nezmyselnou hrou náhod ani naprogramovaním sebeckých génov. Vznikol a existuje z lásky - ako si počas kresťanských sviatkov vieme pripomenúť aj v našej sekularizovanej dobe. K šťastiu sa predsa nedá dobrať rozvíjaním materiálnej spotreby, vedie k nemu skôr cesta zvnútornenia – prečo by inak Boh (alebo ak chcete evolúcia) človeka obdarili vedomím? Vedomím, ktoré dokáže vnímať zázraky života, cítiť bázeň,  rozlíšiť dobré a zlé. Prečo sa máme vzdávať ašpirácií na dávanie a prijímanie najvnútornejšieho chvenia ľudskej duše, ku ktorému patrí hovorenie pravdy? Ak opäť podľahneme smrštiam ideológií, naše duše čaká opäť len prázdno. A ako vystihol Theodor Roszak, zakladateľ ekopsychológie, cesta k pustatine ducha sa premieta do zotročenej krajiny, v ktorej ľudskú mieru dnes valcujú turbotechnológie a turboinvestície, ničiace krásu a harmóniu krajiny, ale aj naše vnútro. S jeho eróziou odchádza láska k blížnym, ku krajine aj k mimoľudskému životu. Jeho najkrajšie a najrozmanitejšie prejavy nájdeme práve v našich národných parkoch, prírodných rezerváciách, v územiach Natury 2000. Mali by sme si zachovať voči nim kus bázne. Lebo napriek všetkej komercii, si ani Spojené štáty nedovolili siahnuť na symbol americkej ochrany prírody, Yellowstonský NP.

Krajina ovplyvňuje kultúru a rovnako ľudská kultúra vtláča svoju, často dlhodobú pečať do krajiny. Liečba krajiny preto nemôže byť úspešná bez ozdravenia nás samotných, bez obnovy schopnosti vnímať posvätné tam vonku aj v našom vnútri - bez obnovy bázne a úcty k životu. Ako to presne pomenoval Lynton Caldwell: „Environmentálna kríza je vonkajším prejavom krízy ľudskej mysle a ľudského ducha. Nemôže byť väčšieho nepochopenia jej významu ako veriť, že sa týka len ohrozenia divočiny, človekom vyrobených ošklivostí a znečistenia. Tieto sú jej súčasťou, ale dôležitejšie je, že kríza sa týka druhu stvorení, ktorými sme a ktorými sa musíme stať, aby sme prežili.“

                                                                                        Peter Sabo, občan krajiny Slovensko

 

Cieľová skupina: 
Organizácia (c): 
Kľúčové slová: 

Európska komisia chce Slovákov učiť o obnoviteľných zdrojoch energie

02.05.2007
Slováci, Rakúšania aj Česi budú vedieť o obnoviteľných zdrojoch energie (OZE) viac. To, ako ich efektívne využívať v prospech vidieckych regiónov a životného prostredia im ukáže spoločný projekt troch organizácií: slovenských Priateľov Zeme – CEPA, českého Todera a rakúskych Klimabündnis.

Kto rozptýli súmrak nad Zemou

Zdroj správy (autor): 
Milan Šebo, Slovo
Dátum vydania: 
26.04.2007
Úvodný text: 

Podstatou Medzinárodného dňa Zeme, ktorý tento rok pripadol na 22. apríla, bolo pripomenúť si ignoranciu, ktorú ľudstvo voči svojej planéte preukazuje napriek varovaniam vedeckej komunity.

Miesto vydania: 
BRATISLAVA
Telo textu: 

 

K masívnemu znečisťovaniu vzduchu, vody a pôdy prispievajú a na budúce generácie prenášajú problémy s odstraňovaním jadrového, či chemického odpadu aj autority, medzi ktoré patria volení aj nevolení predstavitelia výkonnej moci a finančné inštitúcie.
Podstatou problému je pritom ich krátkozraké úsilie maximalizovať zisk a externalizácia nákladov zo strany producentov a distribútorov. Výdatne k tomu však prispieva aj asymetria informácií, pretože tento model je súčasťou životného štýlu, ktorý vytvárajú reklamní manažéri a ich počet je oproti novinárom (usilujúcim sa prípadne o objektívne informovanie) takmer štvornásobný. Tieto faktory dopĺňa naše spotrebné správanie charakterizované nadmerným konzumom vedúcim k nárastu obezity, psychických porúch, depresií a k atomizácii spoločnosti v najvyspelejších štátoch.

Samovražedný konzum
Výsledkom tohto trendu je fakt, že naša planéta potrebuje rok a tri mesiace na regeneráciu dôsledkov toho, čo ľudstvo spotrebuje za rok. Hoci obyvatelia Severnej Ameriky a západnej Európy tvoria menej ako 13 percent svetovej populácie, podľa organizácie New Economics Foundation na nich pripadá vyše 60 percent celosvetovej spotreby. Štáty subsaharskej Afriky a južnej Ázie sa podľa výskumov podieľajú na celkovom konzume planéty len dva a pol percentami. To, že žijeme nad naše prírodné limity spôsobuje, že miliónom ľudí, ktorým už teraz chýba prístup k pitnej vode, potrave a pôde, neumožňujeme naplniť ich základné ľudské potreby. Navyše závažne ohrozujeme samoobnovovacie mechanizmy planéty. Ľudstvo napríklad každý rok vyrúbe viac stromov, ako ich dokáže vyrásť a chytá viac rýb, ako sa dokáže vyliahnuť. Dôsledkom našej nezodpovednosti je globálne otepľovanie, úhyn vzácnych živočíšnych a rastlinných druhov aj úbytok lesov.
Nadmerný, umelo vyvolávaný konzum vytvára vo vyspelých štátoch dopyt, ktorý sa snažia výrobcovia uspokojiť za každú cenu. Obmedzené zdroje a prísnejšie environmentálne štandardy ich však pri hľadaní surovín nútia zamerať pozornosť inam a využívať iné svetadiely. Legálny rámec tomu dávajú rokovania Svetovej obchodnej organizácie (WTO), prostredníctvom ktorých sa dohadujú podmienky svetového obchodu, a teda aj obchodu so surovinami. Náš svetadiel reprezentuje britský eurokomisár Peter Mandelson, ktorý (samozrejme so súhlasom celej EÚ) presadzuje model liberalizácie v oblasti prírodných zdrojov.

Deštrukcia trhom
Názor, že osud dreva, minerálov či ropy by mali určiť iba sily trhu, podporuje aj Slovensko. A to napriek tomu, že tento názor je v priamom protiklade s výsledkami dopadových štúdií, ktoré vypracovala Európska komisia. Jej Sustainability impact assesment uvádza, že liberalizácia svetového obchodu spôsobí životnému prostrediu a lokálnym komunitám žijúcim v najmenej rozvinutých krajinách nenahraditeľné škody. Pri formovaní obchodnej politiky voči krajinám tretieho sveta teda majú vrcholní predstavitelia EÚ možnosť vybrať si rôzne uhly pohľadu. Na jednej strane sú to početné štúdie nadnárodných korporácií zdôrazňujúce zvyšovanie efektivity, ziskovosti či zamestnanosti v európskom priestore. Ich argumentácia je postavená na napĺňaní cieľov Lisabonskej stratégie, ktoré smerujú k vyššej konkurencieschopnosti starého kontinentu. Na strane druhej sú to už spomínané analýzy Európskej komisie o škodlivosti takéhoto postoja, ako aj varovania Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo. Tá sa zatiaľ neúspešne snaží poukazovať na fakt, že v niektorých oblastiach súvisí degradácia ekosystému (zapríčinená napríklad nadmernou ťažbou) s chudobou a z nej vyplývajúcim hladovaním celých komunít. Napriek týmto varovaniam a lobingu mimovládnych organizácií presadzuje Európska komisia aj naďalej striktnú dereguláciu a liberalizáciu, a to nielen v oblasti prírodných zdrojov, ale aj pri službách a pri poľnohospodárstve. Podobne sa správajú ďalšie dva silné ekonomické celky – Spojené štáty americké a Japonsko a usilovne sa nimi inšpirujú aj Čína a India. Tieto rýchlo expandujúce štáty s miliardami obyvateľov pravdepodobne v najbližších rokoch preberú primát svetových znečisťovateľov. V prípade rastúcich požiadaviek na ekologizáciu výrobnej sféry budú môcť vždy poukázať na egoistické správanie svojich najväčších konkurentov: Európskej únie a USA. A budú mať, bohužiaľ, pravdu.

Trpieť budú najchudobnejší
Zatiaľ čo rokovania Svetovej obchodnej organizácie pozornosť verejnosti nepriťahujú (dúfajme, že iba dočasne), o klimatických zmenách sa to povedať nedá. Zistenia vedcov upozorňujú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým na to, že trpieť budú zase tí najchudobnejší. Analýza Medzivládneho panelu OSN o klimatických zmenách, na ktorej sa podieľalo dva a pol tisíca vedcov z vyše 130 krajín tvrdí, že stovky miliónov ľudí budú čeliť v blízkej budúcnosti záplavám. Príčinou má byť zvyšovanie morskej hladiny, ktoré zasiahne najmä ľudnaté a nízko položené oblasti. Stále častejšie vlny horúčav, požiarov, tropických búrok a období sucha budú mať za následok šírenie chorôb, podvýživy a nedostatok už beztak vzácnej vody.
Vedci sa zhodujú aj na tom, ako by sa tomu dalo predísť. Stačí, ak priemyselne vyspelé krajiny na čele s USA urobia rázne kroky na zníženie svojich emisií CO2 a zároveň pomôžu menej rozvinutým krajinám pri rozvoji udržateľných foriem ich ekonomík. Okrem toho sú nevyhnutné efektívnejšie a výraznejšie záväzky pri znižovaní skleníkových plynov, ktoré by mali vyplynúť z druhého kola kjótskych rokovaní. Krajiny by sa nimi mali riadiť už od roku 2013.

Nebrať si príklad z Poľska
Je už iba na politikoch a ich zodpovednosti, aby na základe znepokojujúcich zistení vedeckej obce podnikli kroky na nápravu. U nás by mohli začať tým, že peniaze na rozvoj, ktoré k nám prúdia z nadnárodných finančných inštitúcií, pôjdu na environmentálne projekty. Ak sa napríklad v rámci dopravného sektora prenesie investičný dôraz z diaľnic a lietadiel smerom k železniciam, významne tým znížime produkciu skleníkových plynov. O posilnení mestskej hromadnej dopravy ani nehovoriac. Nemali by sme sa inšpirovať Poľskom, ktoré plánuje svoje eurofondy v rokoch 2007 až 2013 využívať na zvýšenie produkcie emisií oxidu uhličitého o 31 percent. V prípade, že tento nepochopiteľný plán našich severných susedov predseda Európskej komisie José Manuel Barosso neodmietne, môžu sa ostatní členovia EÚ začať pýtať, prečo by sa zodpovedne mali správať iba oni. Podobne ako sa, poukazujúc na pokrytectvo USA a EÚ, zrejme pri ospravedlňovaní svojich necitlivých zásahov voči životnému prostrediu bude pýtať India a Čína.

Na ťahu sú médiá a mimovládky
Nesporne sa zhodneme v tom, že ľudská aktivita má vplyv na stav planéty a spôsobuje globálne otepľovanie. Elity sa zhodujú aj na možných spôsoboch riešenia tohto urgentného problému. Problémom je neochota politikov implantovať ich do života. Jediným dôvodom takéhoto nezodpovedného správania bude potom zrejme silný vplyv tej zložky spoločenského spektra, ktorá by prípadnými regulatívnymi opatreniami strácala: priemyslu. Pretože by bolo naivné očakávať sebadeštrukčné správanie od korporácií, ktoré sotva budú smerovať povedzme k presadzovania nákladnejších a šetrnejších technológií, ktoré by znižovali ich zisk, významnú úlohu by mali zohrať mimovládne organizácie a novinári. A objektom ich záujmu by sa prednostne mala stať oblasť, kde sa záujmy politikov a priemyslu formujú, teda lobing.

 

Kľúčové slová: 
Organizácia (c): 
Cieľová skupina: 

Ďalšie znižovanie emisií je nevyhnutné

Dátum vydania: 
21.11.2006
Úvodný text: 

Dnes sa v keňskom hlavnom meste Nairobi začína Konferencia OSN o klimatických zmenách. Vyjednávači z členských štátov sa budú snažiť vyriešiť dôležitý problém: ako sa svet postaví k otázke globálneho otepľovania a klimatických zmien po roku 2012?

Telo textu: 

Vtedy sa totiž končí prvá fáza záväzkov vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu, pričom sa stále jasnejšie ukazuje, že doterajšie postupy a metódy nepostačujú. Európska únia predpokladala, že do konca tohto obdobia zníži emisie oxidu uhličitého, ktoré výrazne prispievajú k neželaným klimatickým zmenám, o 8 percent. O tom, že to bol príliš ambiciózny plán svedčí aj fakt, že rozdiel medzi objemom vypustených emisií v roku 1990 a predpokladom na rok 2010 je iba 0,6 %. V čase keď naliehavosť problému neprízvukujú iba desiatky tisíc demonštrantov na všetkých svetových kontinentoch, ale aj britský premiér Tony Blair, verejnosť očakáva od ministrov zhromaždených na africkom kontinente rozhodný postoj. Jeho výsledkom by mal byť podrobný plán na výrazné zníženie vypúšťania emisií (najmä v industrializovaných štátoch)a dôraz na obnoviteľné zdroje energie. Ďalej bude nutné vytvoriť fondy pre implementáciu trvalo udržateľných energetických systémov v rozvojových krajinách, ako aj kompenzácie pre ľudí, ktorí tento problém nevytvárajú, ale naň najviac doplácajú. Ide najmä o obyvateľov štátov Karibskej oblasti, Afriky, či Latinskej Ameriky. Akademická obec a dokonca ani politici už nepochybujú, že rozširovanie púští, znižovanie agroprodukcie, či nepredvídateľnosť počasia sú spôsobené častokrát nepremyslenou ľudskou činnosťou. Správa bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky Sira Nicholasa Sterna varuje, že v prípade nečinnosti môžu klimatické zmeny ľudstvu spôsobiť najhoršiu krízu v novodobej histórii, porovnateľnú s dvoma svetovými vojnami. Je vcelku legitímne tvrdiť, že na stretnutí v Keni teda pôjde o budúcnosť planéty. Tentokrát som si istý, že obvinenia z patetizmu, či hysterických reakcií nie sú vôbec namieste.

Kľúčové slová: 
Taxonomy upgrade extras: 
Organizácia (c): 

Kritické poznámky ku korporáciám

Dátum vydania: 
27.02.2007
Úvodný text: 
Občianski aktivisti permanentne upozorňujú na podnikateľské aktivity firiem ako IBM, McDonalds, Shell, Novartis atď. Nazývajú ich nadnárodnými korporáciami a obavy im robí ich obrovská finančná sila a politický vplyv, ktorými nepochybne disponujú.
Telo textu: 
Podľa kritikov korporácií sa tieto mamutie právnické osoby už dávnejšie vymkli spod efektívnej kontroly demokraticky ustanovených inštitúcií a tým, že vlastnia rozhodujúce podiely v najsledovanejších médiách, môžu výrazne formovať aj verejnú mienku a rozhodovať, čo bude a čo nebude predmetom verejnej debaty.
V tejto súvislosti je legitímne analyzovať ich aktivity a postavenie v súčasnej spoločnosti. Presne ako to vo vzťahu k jednotlivcovi robí lekár či psychológ, alebo vo vzťahu k štátnym inštitúciám a politickým stranám politológ.

Je pravdou, že prostredie a právne limity pre aktivity nadnárodných korporácií vytvárajú vlády. Tie v demokratickom systéme reprezentujú voľbu občanov a mali by preto hájiť ich záujmy. Práve tu sa však vynárajú dva problematické body, ktoré s obrovskými spoločnosťami súvisia.

Tým prvým je fakt, že nadnárodné korporácie pri svojich aktivitách neberú do úvahy to, či vláda, ktorá im vytvára podnikateľské prostredie (t.j. daňový systém, minimálna mzda, zdravotné štandardy pre zamestnancov atp.) je demokratická alebo nie. V rámci svojho jediného cieľa, ktorý predstavuje maximalizácia zisku, spolupracujú aj s diktátormi. Tí sa ľudskými a environmentálnymi právami príliš nezaťažujú. Podnikanie korporácie v takomto prostredí zvyčajne podporuje miestne elity a preto treba skúmať otázku ich spoluzodpovednosti pri udržiavaní nedemokratických režimov. Príkladom môžu byť obchodné vzťahy IBM a Adolfa Hitlera, prípadne Shellu v Nigérii.

Ak sa na verejnosť, a prípadne aj pred súd, nejakým nedopatrením dostane správa o tom, že nadnárodná korporácia porušuje zákony v treťom svete, (Shell rozhodnutie nigérijských súdov proste ignoruje), trest sa obmedzí na smiešnu pokutu. Jej výška sa mnohokrát rovná mesačným tržbám danej spoločnosti, čo pri najlepšej vôli nemôže mať prevýchovný účinok. A vôbec to od podobnej činnosti neodradí ďalšie subjekty.

Ďalšou skutočnosťou, na ktorú poukazujú mimovládky, je, že aj demokratické vlády sú mimoriadne neochotné obmedzovať veľa ráz nezodpovednú činnosť nadnárodných korporácií. Tie korupciou a lobingom efektívne oslabujú požiadavky verejnosti, ktorá od politikov v demokratickej spoločnosti očakáva nielen dodržiavanie uzákonených pravidiel, ale aj istých morálnych princípov. Napríklad vo Veľkej Británii si 92% občanov myslí, že nadnárodné korporácie by mali dodržiavať najprísnejšie kritériá v otázkach ľudských práv, práv zvierat a environmentálnych štandardov, a to kdekoľvek, kam siahajú ich podnikateľské aktivity. V systéme, kde sú politické strany financované korporáciami, však určite neprekvapí, že sa tieto želania verejnosti nenapĺňajú. A tak si mohol Exxon dlhé roky kupovať vedcov a lobovať proti aktivitám, ktoré sa snažili upozorňovať na klimatické zmeny, Banka Barclay ´s financovať deštrukciu dažďových pralesov, Premier Oil plánovať ťažbu v najstaršom pakistanskom národnom parku Kirthar... Zoznam je skutočne veľmi dlhý.

V súčasnosti je na svete približne 40-tisíc nadnárodných korporácií, z ktorých väčšina sídli v krajinách Európskej únie a USA. Požívajú teda právne výhody demokratického sveta, ich aktivity sa však sústreďujú do rozvojových štátov s nedostatočnými zákonmi, skorumpovanou verejnou správou a slabou vynútiteľnosťou dohodnutých pravidiel. Rozhodnutia, ktoré tieto firmy prijímajú v bezpečí demokratického sveta, majú obrovský dopad na kvalitu životného prostredia v treťom svete. A ovplyvňujú aj kvalitu života ľudí, ktorí nemajú to šťastie žiť v demokratickom režime a využívať všetky jeho ochranné mechanizmy.

Občianska verejnosť poukazuje aj na to, že top manažéri nadnárodných korporácií cirkulujú medzi súkromným sektorom, vysokými vládnymi postami a nadnárodnými finančnými inštitúciami. Reprezentujú a uvádzajú do praxe svoj pomerne úzky pohľad usporiadania sveta, v ktorom mnohokrát prevládajú ekonomické hodnoty na úkor tých ostatných. Neporušujú pritom nariadenia, ktoré v rámci svojho pôsobenia v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej obchodnej organizácii a Svetovej banke sami tvoria. Odmietajú brať do úvahy negatívne bočné efekty, ktoré z ich rozhodnutí vyplývajú. A čo je horšie, nechcú o nich ani len diskutovať. Väčšina svetovej verejnosti si však podľa početných prieskumov verejnej mienky intenzívne uvedomuje problémy súčasnej civilizácie (chudoba, hlad, lokálne konflikty...) a je zvedavá, ako by sa dali riešiť.

Politické a ekonomické elity tu však dlhodobo zlyhávajú. Ak Svetová banka sama priznáva, že odstraňovať chudobu sa jej proste nedarí, a zároveň odmieta akékoľvek reformy, určite stojí za to pátrať po príčinách. Ak nie je ľudstvo schopné pri svojej obrovskej nadprodukcii zabezpečiť aspoň to, aby tisícky ľudí nezomierali každý deň od hladu, smädu a liečiteľných chorôb, núti to kriticky zmýšľajúceho človeka k základnej analýze faktorov, ktoré to spôsobujú.

Časť problému tvoria aktivity nekontrolovateľných nadnárodných korporácií. Úžitok, ktorý tieto veľké právnické osoby prinášajú, je oveľa menší ako škody, ktoré spôsobujú. A preto je namieste otvoriť verejnú diskusiu o ich sociálnej zodpovednosti. Pokiaľ možno bez emócií, bez predsudkov a bez zbytočného nálepkovania.
Organizácia (c): 
Taxonomy upgrade extras: 

Duševné vlastníctvo, Novartis a WTO

Dátum vydania: 
07.02.2007
Úvodný text: 
Každá krajina, ktorá vstúpi do Svetovej obchodnej organizácie (WTO), musí rešpektovať právo na duševné vlastníctvo. Znamená to, že ak má nejaká firma na svoj produkt patent, nikto iný s ním nemôže svojvoľne nakladať. Ťažkosti sa začínajú, keď je výrobkom liek zachraňujúci životy miliónom ľudí, ktorí si jeho kúpu nemôžu dovoliť. S takýmito problémami práve zápasí švajčiarsky farmaceutický gigant Novartis v Indii.
Telo textu: 
Novartis už dlhodobejšie vyrába liek Glivec používaný pri liečbe leukémie, pričom nedávno uviedol na indický trh jeho novú, voči ľudskému organizmu šetrnejšiu verziu. Miestna vláda mu však na tento produkt odmietla udeliť patent s tým, že ide len o vynovenú formu starého indického lieku. Ten sa podľa nej vyrábal dávno pred vstupom krajiny do WTO v roku 1985. Novartis toto rozhodnutie napadol a teraz čaká na rozhodnutie súdu. Ak švajčiarska korporácia súdny spor vyhrá, indické firmy, ktoré predávajú podobné lieky za desatinu ceny, budú musieť s ich výrobou a distribúciou prestať. Keďže ich odberateľmi sú chudobné, prevažne rozvojové africké krajiny, v konečnom dôsledku by víťazstvo Novartisu mohlo pre milióny ľudí znamenať ťažší prístup k dostupnej liečbe. Okrem toho by takéto súdne rozhodnutie stanovilo výhodný precedens pre ďalšie farmaceutické firmy, ktoré by chceli získať patentovú ochranu svojich liečiv. Zároveň by im uľahčilo postupne získať monopolné postavenie v rámci sektora. Humanitárne skupiny a aktivisti v tejto súvislosti celkom otvorene a racionálne tvrdia, že za snahou švajčiarskej firmy je úsilie zastaviť farmaceutický priemysel rozvojového sveta. Napríklad až osemdesiat percent liekov, ktoré pri liečbe choroby AIDS v krajinách tretieho sveta používa organizácia Lekári bez hraníc, pochádza od indických výrobcov. Tí by podľa zákonov Svetovej obchodnej organizácie takisto mohli mať v blízkej budúcnosti s produkciou svojich liečiv problémy.
Novartis argumentuje tvrdením, že ak nebude patentový zákon chrániť nové produkty, do výskumu lepších liekov sa prestane investovať. Stráca sa motivácia, keďže potenciál nových investícií prinášať zisk sa výrazne zníži.
Nech bude rozhodnutie indických súdov akékoľvek, prípad Novartisu otvára problematiku práva na duševné vlastníctvo, ktorým sa pri výrobe a predaji svojich produktov musia riadiť noví členovia WTO.
V rámci Svetovej obchodnej organizácie existujú krajiny, na strane ktorých je už dlhé roky know-how, technologické výhody a, samozrejme, aj kapitál. Firmy v týchto štátoch pomocou nariadení, ku ktorým sa pri vstupe do WTO musia zaviazať vlády chudobných krajín, a teda aj potenciálni konkurenti, rozširujú svoj monopol v rámci sektora a narúšajú tak súťaž v rámci voľného trhu. Rozvojové štáty zatiaľ márne vyzývajú svojich bohatých "partnerov" na rokovania o zmenách týkajúcich sa zákonov o duševnom vlastníctve. Ich terajšia legislatívna úprava totiž bráni presunu technológií do chudobných krajín a brzdí tým podporu miestnych inovácií, vrátane investícií do vzdelávania lokálnych elít. Ak by sa pre producentov otvorila táto možnosť, výhodou pre spotrebiteľa by bola nižšia finálna cena výrobku. Nepremietali by sa totiž do nej dopravné náklady a zároveň by sa skrátila aj dodacia lehota (pri liekoch dosť podstatný faktor).
Je možné, že súčasná situácia je udržateľná v sektoroch, ktoré nemajú priamy vplyv na ľudské životy. Ak však nastáva očividná snaha obmedzovať výrobu a predaj životne dôležitých produktov, ako sú napríklad lieky, pritiahne to pozornosť aj inak ľahostajnej verejnosti. Štvrť milióna podpisov z celého sveta proti aktivitám Novartisu v Indii je toho najlepším dôkazom.
Kľúčové slová: 
Taxonomy upgrade extras: 
Organizácia (c): 

Stránky